Blog

Najčastejšou otázkou, ktorú podnikatelia smerujú k svojim účtovníkom je ,,Čo si môžem dať do nákladov?“ V niektorých prípadoch je odpoveď jednoznačná, v iných zase nie.

Výdavky, resp. náklady predstavujú ďalšiu položku popri vystavených faktúrach či objednávkach, ktoré podnikatelia evidujú. Je však potrebné si uvedomiť, že nie každá položka, ktorú zaplatia, znamená náklad - teda ide o výdavok, ktorý nie je daňovo uznaný.

Pri uvažovaní o tom, ktorý výdavok je alebo nie je daňovo uznaný sa vychádza zo zákona o dani z príjmov. Ten charakterizuje daňový výdavok ako ,,výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka.“ V § 19 a § 21 sa uvádza, ktoré výdavky sú daňovými výdavkami a ktoré nie. Tieto výdavky nie sú v ustanoveniach vymedzené úplne. Zákon vymedzuje najmä tie, ktoré by sa mohli považovať za sporné, resp. tie, u ktorých stanovil odchýlku oproti predpísanému účtovnému štandardu.

Vo všeobecnosti však platí, že výdavky, ktoré sú zaúčtované v účtovníctve sú na daňové účely akceptované. Napriek ich zaúčtovaniu v súlade s účtovnými predpismi niektoré výdavky zákon uznáva len:

• do výšky, ktorú limituje osobitný predpis,
• v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon o dani z príjmov,
• vo výške dosiahnutého príjmu alebo vo výške prijatej úhrady.

Podnikateľom najväčší problém robia výdavky, pri ktorých nevedia, či si ich môžu dať do nákladov. Výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ktoré sú uvedené priamo v § 21 nie sú daňovými výdavkami.

Ak mám napr. IT firmu a nakúpim počítače, ktoré k práci potrebujem, je evidentné, že tento výdavok bude uznateľný. Ak prevádzkujem kaviareň a nakúpim stoly a stoličky, výdavok je uznateľný. To znamená, že ide o výdavky, ktoré potrebujem na zabezpečenie svojich príjmov. Ale, ak mám už spomenutú IT firmu a chcem si dať do nákladov zakúpený masérsky stôl, je takmer isté, že tento náklad nebude uznaný ako daňový výdavok, pretože neslúži na zabezpečovanie resp. udržovanie príjmov.

Pri týchto príkladoch sa dá jednoznačne určiť či daný výdavok je uznateľný alebo nie. V praxi sa však často stretávame s tým, že si podnikatelia dávajú do nákladov aj také výdavky, ktoré s ich podnikaním buď nesúvisia alebo ich jednoducho nemožno k daňovým výdavkom zaradiť.

Iný príklad...

Najčastejšou kategóriou nedaňových výdavkov, ktoré firmy veľmi často vynakladajú sú výdavky na jedlo, nápoje a pod. (tzv. ,,reprezentačné náklady“). Hoci je tento výdavok zaúčtovaný v nákladoch, nie je však jednoznačne uznaný za daňový výdavok. Teda napr. obed s obchodným partnerom si podnikateľ do nákladov nemôže dať. Ale, ak sa pri tomto obede podarí uzatvoriť významnú zmluvu alebo obchod, ktorý preukázateľne prinesie podnikaniu tržby a na bločku z druhej strany napíšeme meno obchodného partnera a číslo zmluvy/kontaktu, ktorý sme pri danom stretnutí uzatvorili, je to pred daňovým úradom obhájiteľné a často aj uznané. Avšak tieto reprezentačné náklady by sa nemali zamieňať s výdavkami na reklamu alebo reklamné predmety.

Výdavky na prezentáciu podnikateľskej činnosti, tovaru, služieb, kde je splnená podmienka, že slúžia na ,,dosiahnutie, zabezpečenie, udržanie alebo zvýšenie príjmov daňovníka“ patria medzi daňové výdavky, pokiaľ neprevyšujú hodnotu 17 eur za kus. Ak by išlo o reklamné predmety prevyšujúce túto hodnotu hoci len o 1 cent, z pohľadu zákona o daní z príjmov takéto predmety nie sú daňovými výdavkami.

Za sporné sa pokladajú aj výdavky na oblečenie, pretože je ťažké určiť či je to náklad na biznis alebo na osobnú spotrebu. Avšak v tomto prípade sa podľa niektorých daňových poradcov v primeranej miere výdavok dá obhájiť. Pozor na rozlíšenie pracovných odevov, ktoré má v určitých prípadoch zamestnávateľ povinnosť zamestnancom zabezpečiť, napríklad pri výkone ťažkých povolaní topánky s kovovou špičkou alebo v kaviarňach sa často stretávame s rovnošatou alebo robotníci mávajú v nákladoch montérky. To je úplne v poriadku. Teda rozdielom je iba oblečenie, ktoré je možné použiť aj mimo výkonu práce.

Ako je to s uplatňovaním nafty a benzínu ?

Problematickým je aj nákup pohonných hmôt. Tu je potrebné si uvedomiť, že nákladom je iba spotreba, ktorá je vyčíslená evidenciou jázd. Spotreba na súkromné jazdy nákladom nie je. Ak sa podnikateľ rozhodne, že knihu jázd nebude viesť, potom do výdavkov si môže uplatniť iba 80% z nakúpených pohonných hmôt. Možnosťou ako sa odbremeniť od vedenia knihy jázd je obstaranie GPS zariadenia, ktoré ju robí sa podnikateľa.

Služobná cesta?

Pri ceste uskutočňovanej na Slovensku nie je obvyklé jej preverovanie, pretože je takmer nepreukázateľné, či podnikateľ v tom čase na tom mieste bol alebo nebol (ak nemá v aute namontované GPS). Podozrivejšia je cesta napr. do exotických krajín. V takomto prípade je potrebné mať dôkazy o potrebe tejto cesty a o zrealizovaných obchodných stretnutiach.

---

Vedeli ste, že je viacero možností ako si môžete uplatniť náklady na spotrebu pohonných látok ? Prečítajte si náš blog o nadspotrebe PHL .Prečítaj tu

---

Náklady, ktoré sú uznateľné až po zaplatení

Niektoré náklady sú daňovo uznanými len vtedy, ak boli do konca zdaňovacieho obdobia aj skutočne zaplatené. Sledovať tieto náklady by mali najmä spoločnosti s ručením obmedzeným. Tieto výdavky vymedzuje zákon o daní z príjmov a patria tam:

• kompenzačné platby,
• výdavky (náklady) na nájomné za prenájom hnuteľnej veci, nehnuteľnosti,
• výdavky (náklady) na marketingové a iné účely,
• odplaty (provízie) za sprostredkovanie u prijímateľa služby,
• výdavky (náklady) viažuce sa k úhrade príjmov daňovníkov nezmluvných štátov,
• výdavky (náklady) na poradenské a právne služby,
• výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov,
• výdavky (náklady) na sponzorské u sponzora na základe zmluvy o sponzorstve v športe.

Dôležité je nezabudnúť, že ak máme prijatú faktúru zaplatenú vo viacerých čiastkových platbách, potom do daňových výdavkov môžeme zahrnúť len tie, ktoré boli vykonané v danom zdaňovacom období.

Základom je vedieť výdavok rozdeliť na daňový a nedaňový (podľa znenia paragrafu zákona o dani z príjmov) a tiež či ide o osobnú spotrebu alebo o nevyhnutný krok na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľného príjmu.

Je veľa tovarov, služieb a vecí, ktoré sú na hrane z hľadiska ich uznateľnosti do daňových výdavkov. Je to však na posúdení každého podnikateľa, ale prioritne sa vychádza zo základnej definície výdavku. Dôležitou je aj obratnosť podnikateľa ako si dokáže výdavky obhájiť. Teda, ak vynaloženie výdavkov na daňové účely nevie dostatočne preukázať, takéto výdavky si nemôže započítať.

R.K. ©Corlonez advisory s.r.o. Dátum: 27.03.2017